Výňatok zo starších dejín obce Spišské Hanušovce podľa záznamov farského úradu v Spišských Hanušovciach.
Úvod:
Keď zavítajú k nám cudzinci, obyčajne sa nás začnú vypytovať medzi iným i na dejiny obce. Sú na to zvedavý hlavne preto, lebo udalosti z minulosti niektorej obce jednotlivej dediny môžu dopomôcť k lepším a hlbším poznatkom dejín všeobecných. A nielen cudzinci sú zvedaví na dejiny. Aj domáci si radi porozprávajú to čo z minulosti svojej dediny alebo mestečka. Mladí radi a pozorne s veľkou ochotou vedia počúvať starších o rôznych udalostiach , ktoré sa odohrali v histórii predkov. Je tomu tak preto, lebo dejiny sú nielen zaujímavé, ale hlavne poučne. Zážitky a poznatky predkov sú výbornou školou pre potomkov. Preto je potrebne, aby každý občan poznal v prvom rade dejiny svojej obce a ešte pred tým: dejiny svojej rodiny, čiže rodinnú kroniku a potom dejiny národa a štátu. To som mal na zreteli, keď som sa pustil do štúdie dejín našej obce.. Chcel by som oboznámiť všetkých obyvateľov Spišských Hanušoviec aspoň s hlavnými udalosťami našej zamagurskej dedinky. Nech teda minulosť Spišských Hanušoviec poslúži ich prítomnosti.
I.Začiatky dejín Spišských Hanušoviec:
Podľa rôznych údajov obec Spišské Hanušovce patrí medzi najstaršie obce za Magurou. Viaže sa teda k najstarším osadám v údolí Dunajca, popri hlavnej ceste, ktorá spájala Uhorsko s Poľskom. Sú to údaje však bez miestnych písomných záznamov. Prvé písomné záznamy sa v našej dedine nachádzajú na katolíckej fare z roku 1700. Je to kanonická vizitácia farnosti, ktorú previedol Spišský prepošt Ján Figray. Podľa uvedenej vizitácie z roku obec Spišské Hanušovce /maďarsky Hanusfalva/ jestvovala už pred rokom 1234. V tomto roku totiž Hanušovce mali svoj kostolík, ktorý dodnes stojí. Je to dnešná svätyňa farského kostola. Tento kostolík vystavili rehoľníci z Lendackého kláštora. Boli to rehoľníci, ktorých rehoľa niesla meno: Ordo Canonicorum Regulárium S. Sepulchri Jerosolymitani Custodum, Rehoľa rádových kanoníkov, strážcov Svätého hrobu v Jeruzaleme. Títo mali svoj kláštor pri dnešnom kostole v Lendaku. Lendak je skomolenina mena, ktoré pôvodne znelo Landecke, čo znamená doslova: roh hranice krajiny. Spomínaním rehoľníkom patrili aj Hanušovce. Oni po vystavení kostolíka dali doň medenú monštranciu vyrobenú v Poľsku, do ktorej sa vyrytý rok 1236. Táto monštrancia bola tu v Hanušovciach po dlhé stáročia a podľa ústnych údajov dostala sa len pred niekoľkými rokmi zásluhou Vdp. farára Eduarda Odrobinu na neznáme miesto. Spomínaná historická monštrancia Je teda dôkazom starobilosti Hanušoviec a hanušovského kostolíka. Ako z udania vidieť, musela to byť malička osada, vystavaná pri z Magury do Dunajca tečúcom potôčku. Cesta osadou musela viesť asi okolo potoka, lebo situačné postavenie pôvodného kostolíka tomu nasvedčuje. Vchod do kostola bol zo západnej strany pod dnešnou vežou, ktorá už vtedy spolu s kostolom bola vymurovaná. Hanušovce takto boli filialkou lendackých rehoľníkov, ktorí boli Domini Terrestres /Zem pánmi/ nad okolím Magury. Kedy bola tu zriadená farnosť s vlastným farárom, nie je známe. A aj po zriadení fary zase Hanušovce spravovali Lendackí rehoľníci, ako o tom svedčí kanonická vizitácia z roku 1700, kedy bol tu farárom Adrianus Novolský, rehoľník uvedenej rehole. Neskôr zemskými pánmi Hanušoviec sa stáli potomci rodiny Horváth de Palocsa so sídlom na Nedeckom zámku, ktorí sa stali patrónmi farského kostola. Dejiny až do roku 1700 nie sú známe, aspoň sa nedajú zistiť podľa miestnych historických prameňov.
II. Historické pamiatky Spišských Hanušoviec.
Ako sme v prvom bode videli, písomnými prameňmi pre poznanie histórie Hanušoviec sú nateraz len: Historie domus parochialis conscripta per Andream Szoja, parochum Hanusvalvensen 1800 Annoa niekoľko kanonických vizitácií, z ktorých najstaršou je spomínaná z roku 1700. Ostatným prameňov nateraz niet nijakých. Preto aj pri historickom popise starobylých pamiatok sa môžeme opierať len o tieto pramene, ak sa totiž chceme pozrieť na veci očami historika a nie pohadkára. Stredobodom pozornosti umelcov a kultúrnych činiteľov je obyčajne kostol. Nie azda preto, že by títo boli poháňaní motívmi náboženstva ale preto, lebo pri výstavne a zariadení kostolov odzrkadľovala sa doba a duch doby, v ktorej sa kostol staval, zariaďoval, alebo opravoval. Okrem toho ľud tam vniesol všetko najkrajšie, čo podľa svojich možnosti mohol tam vniesť. Preto aj my sa oboznámime najprv s našim kostolíkom. V prvom bode sme videli , že akoby základom histórie dejín je práve tento kostolík. Ako vizitácie tzv. Eigrayna z roku 1700 vidieť, kostol bol postavený z pevného materiálu t.j. z kamenného muriva už pred rokom 1200. Jeho pôvodná podoba dá sa vidieť aj dnes. Je to veža a dnešná svätyňa. Vchod do kostolíka bol zo západnej strany pod vežou od potoka. Pod vežou bola predsieň kostola /tzv. babinec/ a do vlastného kostola sa vošlo vchodom, ktorý aj dnes vidieť za terajším hlavným oltárom. Kostolík nevyniká nijakým zvláštnym slohom. Aspoň s terajšej podoby sa to nedá presne ustáliť. Je to jednoduchý skromný dedinský kostolík. V takejto podobe kostolík stál niekoľko storočí až do osemnásteho storočia. Ako uvádza kanonická vizitácia z roku 1832, ktorú 2. júna previedol spišský biskup Jozef Belík, kostolík bol dôkladnejšie opravený až roku 1831. Predtým kostolík musel byť pomerne v zlom stave, lebo uvedená kanonická vizitácia udáva doslova: “ Čiastočne pre starobylosť a čiastočne pre požiar z roku 1788 kostolík bol zruinovaný“. Nebolo tomu tak okolo roku 1712. Kostol musel byť vtedy celkom pekný a v poriadku. Kanonická vizitácia z roku 1712, prevedená Štefana Loviszkonitsa prepošta Panny Márie de Adom a za Biskupa Jána Figraya, totiž hovorí o kostolíku doslova“ „Ecclesia parva speciosa honori S. Andreae Apli dicata, t.j. kostol malý, pekný zasvetený sv. Andrejovi /podľa vizitácie kostolík bol založený biskupom Henrikom, generálnym predstaveným Miechovského konventu, roku 1314. Tento rok je však v protive s predošlými údajmi, ktoré sa opierajú o spomínanú monštranciu. Dalo by sa to však zistiť tým, žeby sme preštudovali životné údaje biskupa Henrika, kde by sme museli nájsť aj záznam o fundácií Hanušovského kostolíka/. Vnútorné zariadenie kostola bolo často menené. Kanonická vizitácia z roku 1700 uvádza, že v kostole sú tri oltáre: Sv. Andreja Apoštola, druhý Panne Márie, tretí sv. Michala. Kanonická vizitácia z roku 1712 hovorí zas, že kostol má tri oltáre: Sv Andreja ap. P. Márie a Sv. Mikuláša, všetky poškodené a neobnovené. Kostolík uvedenej veľkosti stačil pojať veriacich. Veď ich vtedy ani nebolo veľa, aj keď z počiatku k hanušovskej farnosti patril Reľov a Hágy, ktoré boli odlúčené podľa údajov v Schematizme Sp. biskupstvom až roku 1787. V tomto roku však museli byť odlúčené od inej farnosti /asi Veľkej Lesne – Rychvald/ a tak aj patrili inde, lebo spomínané katolícke vizitácie z rokov 1700 a 1712 uvádzajú ako filiálku Hanušoviec len Jezersko. Podľa nich roku 1700 bolo v Hanušovciach 320 a v Jezersku 52 obyvateľov. Roku 1712 bola spolu s Jezerskom v Hanušovciach 500 obyvateľov. Vzrastom počtu obyvateľov bolo potrebne aj zväčšiť kostol. Stalo sa tak až v rokoch 1758 až 1763, kedy ku pôvodnému kostolíku bola pristavená dnešná chrámová loď. Prístavbu možno jasne rozoznať podľa strechy. Prístavbu prevádzal farár Sophronius Mireczki s veľkým úsilím a námahou. Financie dávali rehoľníci z Miechovienského Konventu, ktorí dovtedy držali patronát nad kostolom, aj napriek tomu, že v roku 1593 prestali byť Domini terrestres Hanušoviec. Ani veriaci a ani ich farár Sophronius Mireczky netušili, že ich námaha stane sa o niekoľko rokov malou obeťou osudného požiaru. Stalo sa to roku 1787, kedy kostol i fara so všetkými hospodárskymi budovami sa stali obeťou hrozného požiaru. V histórií domus parochialis farár Andrej Szoja roku 1800 o tom takto doslova píše: Pripomínam aj Christofora Bojarszkého, veľmi nešťastného a osudového, za ktorého kostol, ktorý opravil jeho predchodca, ako i fara a k nej patriace budoviska zhoreli hrozným ohňom. Oheň vyšiel z fary. Farár nebol doma. A ani sa nepostaral o zástupcu. /Podľa toho je vidieť, že odišiel asi na dlhší čas./ Keď spomínaný Bojarszký sa vrátil z Borusie a videl to hrozné nešťastie , vyhrabal si z pohoreniska zo zeme svoj poklad, ktorý si bol tam zakopal, vzal ho, nechal zhorenú faru a plačúce Hanušovce opustil a ušiel. Nikdy viac potom Hanušovce nevidel. Musel to byť opravdu veľký požiar, lebo podľa Andreja Szoju zhorelo všetko, okrem niekoľkých domčekov za potokom pri záhrade. Kostol ostal bez strechy. Teda zhorela celkom a zvony v nej sa roztopili. Bolo treba stavať všetko znova. Za štyri mesiace po požiari veriaci s veľkými ťažkosťami urobili na kostole strechu. Zruinovaný cintorín dal opraviť dobrodinec farár vdp. Pavol Kolcsyk, farár Tarnovský. Farské budovy boli opravené až roku 1790 a 1792 za pomoci spišského biskupa a pána Ľubovne a Podolinca Andreja Földessy. Opravu týchto prevádzal s veľkou námahou spomínaný vdp.Andrej Szoja, ktorý bol v Hanušovciach farárom od roku 1790 až do 9.júla 1835, teda 45 rokov. Zomrel v Hanušovciach a tu je zaiste aj pochovaný asi na dnešnom kostolnom dvore. 25. augusta 1801 bolo dané patronátne právo nad farnosťou Spišské Hanušovce Baronovi Horváth de Palocza /z Plavča/. Po fatálnom požiari kostol, ako sme to videli ostal opravdu v úbohom stave. Zničené zvony dali veriaci Hanušoviec a Jezerska ešte v roku 1788 preliať v Levoči. Veľký zvon mal nápis : sv. Flórian oroduj za nás /latinský/, menší „ Najs. Trojica, zmiluj sa nad nami a Sv. Mária, oroduj za nás / tiež latinský/. Tretí malý zvon bol vo vežičke nad loďou kostola bez nadpisu. Všetky boli posvätené spišským biskupom Comes De Reva roku 1790. Aj kostol postupom času dali do poriadku. Kanonická vizitácia z roku 1832, ktorú 2. júna previedol spišský biskup Jozef Belik, udáva, že kostol bol dôkladne opravený až roku 1831. Tu treba poznamenať, že pri prístavbe kostola v rokoch 1758 až 1763 kostol bol opravený v opačnom smere, ako je tomu aj dnes. Od roku 1831 boli prevedené len celkom nepatrné opravy v kostole. Vnútorné zariadenie kostola po jeho prestavbe a oprave bolo následovné. Hlavný oltár je sv. Andreja, ktorý stojí dodnes, len obraz P. Márie nebol hore, ale v prostriedku medzi sochami s. Anny a sv. Joachima. Obraz sv. Andreja bol hore v prostriedku. Presunutie týchto obrazov, ktoré sa stalo len pred niekoľkými rokmi, bolo nesprávne porušilo celkový charakter oltára. Tento oltár musel byť ešte aj pred prístavbou kostola, lebo nesie nápis: Altáre privilegatium „pro qvovis die“ in perpetum pro defunetis ab Anna 1746. Nápis je upevnený na tabuľke na strane evanjelia. Druhý oltár na strane pravej Najs. Trojice so sochami sv. Sopronia, biskupa Jeruzalemského a sv. Jozefa spravodlivého, brata Jakuba mladšieho. Tretí tiež na pravej strane s. Kríža so sochami sv. Augustína, biskupa a sv. Jakuba mladšieho. Pod sochou Ukrižovaného je obraz sv. Rozálie. I tieto dva oltáre sú ešte dnes v kostole, pravda nedbalou opravou a premaľovaním úplne pokazené. Štvrtý na tej istej strane sv. Heleny. Piaty na ľavej strane Panny Márie Škapuliarskej. Šiesty s. Mikuláša s horným obrazom s. Veroniky. Tento bol obstaraný roku 1698. posledných troch oltárov už dnes niet. Tento stav oltárov bol roku 1832. Od tohto roku nemáme podrobnejších údajov o údržbe kostola. Roku 1854 sa preborila kostolná strecha následkom veľkého a ťažkého snehu. Skoro bola opravená zasa dreveným materiálom. Stalo sa to za farára Karola Jabroczký, ktorý zomrel 8. júna 1855 v Sp. Kapitule v seminári, kde bol niekoľko mesiacov na oddychu. V Hanušovciach bol 20 rokov farárom. Roku 1873 bola prestavaná sakristia pri kostole. Stará bola totiž veľmi vlhká a chatrná, takže pri väčších lejákoch úplne premokla. Pri tejto príležitosti bola opravená aj dlážka kostola, lebo niektoré kamene boli popraskané. Roku 1874 bol opravený orgán. Dal ho opraviť spišský biskup Ladislav Zaboyszky. Roku 1876 bola čiastočne opravená celá strecha kostola. O dva roky neskôr bola opravená celá strecha kostola. Vežička bola opravená a ozdobená roku 1881. Dlážka kostola bola úplne nanovo urobená v rokoch 1886 a 1887. Financie na dlážku boli vzaté z pozostalosti hanušovského rodáka, kňaza Radu Minoritov P. Serafina Kostku. V rokoch 1890 až 1894 boli zhotovené lavice v kostole. Výdavky boli hradené z darov veriacich a prispenia spišského biskupa Pavla Smecsanyiho. Roku 1893 bol zhotovený terajší oltár P. Márie Ružencovej z darov veriacich a hlavne peknými darmi hanušovských veriacich z Ameriky. V nasledujúcom roku bola obstaraná nová kazateľnica z tých istých prostriedkov ako oltár. Kazateľnica, ktorá dodnes je pomerne v zachovalom stave, zhotovil Dominik Demetzz Groden, Tyrolsko. Toto je história v krátkosti nášho kostola do konca 19. storočia. Vidíme, že mal pomerne pestrú históriu. Posledné opravy v kostole prevádzal od roku 1873 vdp. Farár Vincent Kussinský, ktorý tu bol farárom od roku 1868 až do roku 1899, kedy odišiel za farára do Letanoviec. Druhým historickým miestom je kaplnka sv. Barbory. O jej prvých počiatkoch nevieme skoro nič istého. V písomných pamiatkach je zaznačené len toľko, že na mieste terajšej kaplnky stála drevená kaplnka s. Barbory. Terajšia kaplnka bola postavená len začiatkom minulého storočia a to roku 1803. Dal ju postaviť Vdp. Andrej Szoja za pomoci veriacich z Hanušoviec a Jezerska a hlavne za veľkej pomoci Vojtecha Kostku z Hanušoviec. Kaplnka má aj do dnes tri oltáre: sv. Barbory, P. Márie a sv. Vojtecha. Vnútorné zariadenie bolo prevzaté po väčšine zo starej drevenej kaplnky. O prípade zo zvončekom z kaplnky, že bol totiž niekde pri oraní vykopaný niet nijakých písomných dôkazov. Pápež Lev XII udelil možnosť získať odpustky na deň sv. Barbory pre veriacich, ktorí tam prídu a pristúpia k sv. sviatostiam. Udelil prostredníctvom Spišského biskupa Jozefa Belika roku 1828. Kaplnka mala aj chorus. Za dedinou smerom na Reľov bola roku 1815 postavená kaplnka P. Márie Nanebovzatej. Postavil ju Pavol Kostka, ako to udáva aj história domus a ako o tom svedčí aj nadpis v kaplnke na železnej šine, ktorá je upevnená v strope pred oltárom. Pôvodne stála v poli. Cintorín tam nebol. Jej celé vnútorné zariadenie, ktoré má do dnes, zaobstaral fundátor. Na tomto mieste hodno spomenúť sochu sv. Jána Nepomuckého v Rovni pri ceste neďaleko Kehľa. Túto sochu dal postaviť roku 1812 Vojtech Kostka. Bol to ten istý, ktorý pomáhal pri výstavbe kaplnky sv. Barbory. O legendách, ktoré opriadajú túto sochu, niet nijakých písomných záznamov. Z hľadiska umenia bolo by potrebné urobiť zvláštnu štúdiu o uvedených historických pamiatkach. Oltáre a zariadenie kostola a kaplniek majú zaiste svoju umeleckú cenu. Zvlášť je cenný hlavný oltár v kostole, ktorý však, ako to bolo spomenuté, nesprávnou renováciou stratil veľa na umeleckej hodnote. Podobne je tomu aj s baldachymom. Aj ten je pekným majstrovským dielom. Aká škoda, že aj on stratil na cene pri neodbornej renovácií. Polychromická maľba peknej drevorezby – reliéfu bola natretá obyčajnou lakovou farbou . Z toho plynie pre nás a budúcich poučenie: nedávať opravovať hocijakým neodborníkom, ktorí nemajú ani trošku citu a vzťah k umeniu, ale pre ktorých je umenie len zárobkovou činnosťou. Takíto neopravia, ale pokazia.
III. Pamätihodné miesta Spišských Hanušoviec – cintoríny
Miesta, kde odpočívajú naši predkovia, sú pre nás posvätnými miestami. A sú aj dejinami. Preto sú každému ľudský zmýšľajúcemu človekovi milé a drahé. Aj naša obec má takéto miesta a to až tri: najstarší okolo kostola, druhý okolo kaplnky sv. Barbory a tretí najnovší okolo kaplnky P. Márie Nanebovzatej. Najstarším cintorínom je cintorín okolo kostola. Jeho vznik je zhodný so vznikom kostola. Ba možno ešte pred postavením kostolíka bol tu cintorín. Žiaľ, neostala nám z toho cintorína nič, čo by nám dačo prezradilo o tom, kto tam odpočíval a pod. Len tri železné kríže označujú niektoré hroby. A ani o tých nevieme, na čijich hroboch boli postavené. Dnešný kostolný dvor zaiste slúžil na cintorín až do doby osudného požiaru kostola. Dovtedy tu boli pochovávaní aj veriaci z Jezerska. Úplne do poriadku bol daný až v roku 1825. Vtedy z iniciatívy Pavla Kostku bola s pomocou veriacich Hanušoviec a Jezerska vystavená ohrada murovaná, takže cintorín sa stal dôstojným miestom pre pochovanie veriacich. Ako vidno z kanonickej vizitácie z roku 1832 i na tomto cintoríne boli pochovávaní aj veriaci z Jezerska, okrem čias za prvej cholery z pred roku 1800. Vtedy veriaci z Hanušoviec boli pochovávaní za cintorínom pri sv. Barborke na mieste, ktoré aj do dnes sa vola Pod Lazy a veriaci z Jezerska boli zas pochovávaní tiež na dočasnom cintoríne „Pod zastavnicou“. Zomrelí z Jezerska boli pochovaní na hanušovských cintorínoch až do roku 1893, kedy si Jezerčania zriadili vlastný cintorín. Tento bol posvätený 10. septembra 1893. Tretí cintorín bol zriadení roku 1892 okolo kaplnky P. Márie Nanebovzatej za Hanušovcami smerom na Reľov. Pri tejto kaplnke pochovávali už roku 1873, kedy vypukla znova cholera a ktorej za jeden rok 1873 zomrelo z hanušovskej farnosti 105 veriacich.
IV. Školy
O školskej výchove dietok v minulosti máme málo správ. Ale aj z toho sa dá usúdiť, že školské vzdelanie najširších vrstiev bolo veľmi slabé. Ba možno povedať nedostatočné. Aj keď kanonické vizitácie hovoria o škole alebo lepšie o dajakom učiteľovi, výsledky školskej výchovy boli priamo nezmazateľné. Dá sa usúdiť z toho, že obyvateľstvo bolo negramotné. Veď aj poprední obyvatelia obce nevedeli písať. A tak isto to bolo s čítaním. Prvú písomnú zmienku o starostlivosti o školu máme z roku 1810. 18. júna 1810 bola uzavretá dohoda medzi občanmi Hanušoviec a Jezerska s Jozefom Janosfym ako inšpektorom ľudových škôl.
Dohoda doslova znie:
„ Niže podepsane, jakossto Obec Hanussovská, a obec Jeszerská dawame ze sebe pismo, jiš deti od Ssesteho roku, až do dwanacteho Roku do Hanussovskej sskoly na wicwienny posilat sa obligugeme tim spusobem:
l. ze od gedneho kazdeho Diteta l Rfil. Platiti musime a budeme.t
2. od gedneho kazdeho Diteta čiby sa bude posilat čiby ne l Rfil. Platil bude muset.
3. Obec Hanussowska Rektorowy drewo z Jezerszkeho lesa gedine pre jeho potrebu wozit gednu furu od Diteta.
4. Tak jedna, tak druhá Obec Skolu popravit prinucena bude, aby hisska pre Deti wistavit sa mohla. Ktere pismo pre lepssu istotu pisat neznagice Gmena nasse Krizikami potwrzugeme, gako tjess y pecatkami potwrzugeme.
Hanusfalva die 18. Junii 1810
Corum me Jozefo Jánosfy
Res. Distr. Nat. Scol inspektore
Hanusfalvenses.
Richtár Tomas Barlyak
Prisazne: Johannes Owsonka, Jonnes Lejava, Anton Makovski, A cela Obec Hanussovwska
Jezerskenses. Richtár Joseph Gancartsik Joannes Kuchta, Jozephus Piszartsik, A celá obec
Coram me And. Szoja, P. Loci
Z uvedenej dohody vidno, že za školu musela slúžiť nejaká súkromná izba, lebo na výstavbu „hissky pre Deti“ len pomýšľali. Ďalej vidieť, že ani vtedy vedúci obce nevedeli písať. Podpisy označili krížikmi. Prvý podpis od jednoduchého človeka z Hanušoviec nachádzame až roku 1874, kde ako arendátor kostolnej lúky podpísal zmluvu. V ďalších písomnostiach nenachádzame dlho nijakú správu o škole „ Keďže škola tu v Hanušovciach pre 70 detí je veľmi malá, a obec nemohla postaviť doteraz väčšiu: na príhovor starostu Štefana Mattyassovszky, bola postavená nová budova, väčšia a pre 80 detí dostačujúca. Škola bola postavená nákladom obce Hanušovce. Je vystrojená patričnými potrebami, ktoré predpisujú kráľovské predpisy: lavice, tabule, mapy, glóbus atď., atď, Zdá sa, že sa jedna vlastne o školu ktorou môže byť dnešná Národná škola
V. Iné význačné budovy
V písomnostiach, ktoré sú mi pri ruke, niet zmienky o iných význačnejších budovách v Hanušovciach. Kaštieľ Theodora Gergeliho je spomenutý len ráz a aj to len nepriamo. Z roku 1885 máme správu, že v tomto roku bola do Hanušoviec zavedená pošta. Stalo sa tak 15. mája roku 1885. Kde bola umiestnená nevieme, lebo o tom nič nehovorí.
VI. Význačný rodáci z Hanušoviec
V rokoch 1800 až do roku 1900 sa v písomnostiach fary nespomína len o jednom hanušovskom rodákovi. Je ním Vdp. P. Serafín Kostka, ktorého sme už spomínali. Roku 1880 nachádzame o ňom tento pozoruhodný zápis v Histórií domus. Autorom zápisu je Vdp. Vincent Kussinszky, vtedajší miestny farár. „Musím tu zaznamenať pre večnú pamäť meno istého veľkého dobrodinca nášho hanušovského kostola, ktorým je Serafín Kostka, kňaz radu sv. Františka bratov menších /minority/. Pochádzal z Hanušoviec ako syn chudobného roľníka, ale starostlivosťou rodičov navštevoval školy a keďže dobre študoval, bol prijatý ako novic do Krakova do rehole sv. Františka. Bol to kňaz podľa Srdca Božieho. Okolo roku 1860 zastával funkciu Kvardiana a bol aj dómskym kaplánom u mnohých kniežat. Ako taký stal sa veľkým dobrodincom svojich pokrvných tu v Hanušovciach, napomáhal ich finančne staval im domy; ale nezabudol ani na kostol, v ktorom bol pokrstený. Poznal som ho prvý raz roku 1869, kedy ma navštívil. Vtedy ako dar doniesol pre kostol albu, červenú kazulu /omšový ornát/ miništranské šaty a jedno velum. Okolo roku 1878 daroval biely pluvial /ten je nateraz v kostolíku v Jezersku -pozn./ Pred smrťou daroval kostolu cenné papiere. Také isté daroval aj na fundátne sv. omše. Keďže s týmito cennými papiermi boli veľké ťažkosti museli byť so súhlasom Najdôst. Ordinariátu predané a za peniaze bola opravená kostolná dlážka, kostolné múry zvonku a vo vnútri. Tento skvelý muž zomrel v kláštore v Krosne v Galicií 18. januára 1880. Nech je večná jeho pamiatka/.
VII. Pohromy a nešťastia
Posledné dve storočia boli pre Hanušovčanov pomerne dosť bohaté na rôzne pohromy a nešťastia. Zvlášť vynikajú z pomedzi nich cholera, požiare, povodne a hlad. Preberme chronologický jednotlivé prípady a viďme, aké následky po sebe zanechali a ak ide o zavinenie nešťastia, viďme, čo bolo ich príčinou. Začneme rokom až 1788. Len od vtedy máme totiž poznačené nešťastia v udaných písomných prameňov. Rok 1788 je nám už známy so svojím obrovským požiarom, kedy vyhorela skoro celá dedina. 20. júla 1818 vypukol v Hanušovciach požiar v blízkosti fary okolo obedu. Príčiny a rozsah požiaru nie sú známe. 27. septembra 1841 po obede vypukol z domu Andreja Kovalčíka požiar. Vtedy zhorelo hodne domov aj s farou. Známy rok 1848 mal svoje dosahy aj v našej dedine. Aj tu sa oživilo hnutie za slobodu. No cárske vojská to potlačili. V nasledujúcom roku 1849 pocítili vnútorné rozbroje aj Hanušovce, lebo prešlo nimi asi 500 ruských cárskych kozákov, ktorí si aj ľudia na nich dlho spomínali a ako je to poznačené v písomných záznamoch neobišli sa bez runtovania a rabovačiek. Okolo 24. -25. júna Hanušovce opustili a odišli smerom na juh. Aj roku 1873 je nám známy. Vtedy po druhý krát vypukla u nás hrozná choroba cholera. Ľudia skutočne zomierali vo veľkom počte. Smrť bola veľmi náhla. V Hanušovciach v tom roku zomrelo 105 veriacich. Keď si uvážime celkový počet obyvateľov, musíme priznať, že skoro viac ako osmina obyvateľstva bola obeťou tejto príšernej a smutne známej choroby. V tomto roku postihla Hanušovce aj druha rana. V dome za školou t.j. z domu Jakuba Matonoka vznikol požiar 19. októbra a zhorelo 16 domov so všetkými hospodárskymi staviskami. O štyri roky neskôr vznikol v dome Pavla Kostku, ktorý bol vtedy richtárom znovu požiar. Zhorelo šesť domov s hospodárskymi budovami. Požiar nevznikol náhodou. Dom Pavla Kostku bol totiž podpálený zo zlosti. Kto podpálil nie je naznačené. História domus zaznamenáva, že podpaľačom musel byť zlý človek, nakoľko richtár bol dobrý a spravodlivý a čestný človek. Stalo sa to 19. marca 1878. 3. júla 1880 bola prietrž mračien nad Reľovom. Z toho vznikla veľká povodeň, ktorá narobila hodne škody na poliach a pri potoku stojacích budovách. Len farskom úseku vzniklo škody na vtedajších 200 zlatých. Podobná povodeň už bola aj v roku 1796. Roku 1845 bola tiež povodeň. 10. februára 1887 vyšiel požiar z domu Žida Eliáša Littmana. Zhorelo 20 domov. O tri roky neskôr a 28. septembra 1890 Jozef Szitsar podpálil stodolu žida Aberri Appel. Z toho vznikol obrovský požiar, takže zhorelo 30 domov, medzi nimi aj fara. Pre pomstu trpeli aj nevinní. 17. augusta 1845 obeťou pôvodne sa stalo desať ročné dievča z Jezerska. Hodne zvierat utonulo vo vlnách rozvodnených potokov. Mnohé domy, stodoly a maštale boli následkom spodnej vody zrútené. Okrem uvedených pohrôm zažili predkovia Hanušoviec aj hlad. Následkom predchádzajúcich mokrých rokov bola veľká neúroda a tým zavítal do kraja aj krutý hlad. Mnohí občania boli nútení žobrať. Na cestách zomrelo mnoho ľudí. Aj domácich zomrelo pre hladovanie. Vtedy Hanušovčania odišli húfom do južných krajín. Usadili sa v Temešvaru, kde pravdepodobne mnohí ostali do dnes. Hlad bol v roku 1847. Prvá cholera bola roku 1831. Ako vidíme, naši predkovia zažili pomerne veľké pohromy. Mnohé z nich boli zavinené, iné zas opravdovými nešťastiami. Ale nemalomyselníli nikdy. Poučenie pre potomkov je tu samozrejme bez vysvetlenia.
VIII. Dodatky
Opis zápisu previedol dňa 22. januára 1966 kronikár obce Spišské Hanušovce Ondrej Kostka.
Poznámka kronikára:
Vdp. Farár Peter Kmeč zahynul tragicky dňa 21. augusta 1961, vo večerných hodinách pri nešťastnej jazde na motocykli so svojím švagrom Emilom Kiskom, učiteľom v Prešove. Narazil na stojace auto, ktoré viezlo na tunajšiu školu betónové panely. Narazil do dnes tretieho stojaceho panela od cesty v čelnej strany budovy. V kronike sa o ňom zmieňujem pri výstavbe kultúrneho domu ako aj pri výstavbe nákupného strediska v Spišských Hanušovciach.